Väzňova dilema, alebo prečo spolupracovať
Takzvaná väzňova dilema je myšlienkovým experimentom, ktorý v roku 1950 navrhli M. Flood a M. Dresher a do konečnej podoby neskôr upravil A. W. Tucker. Ide o dnes už klasickú súčasť tzv. teórie hier a dá sa na nej veľmi dobre ukázať za akých podmienok a prečo je lepšie spolupracovať.
Dilemu si priblížme nasledujúcim príbehom. Dvaja kriminálnici, nazvime ich Jana a Tomáš, lúpežne prepadnú benzínovú pumpu. Polícia ich po čase chytí a každého z nich umiestni do zvláštnej cely tak, aby medzi sebou nemohli komunikovať a dohovoriť si spoločný postup. Policajti však proti zadržaným nemajú dostatočné množstvo dôkazov. Preto navštívia každého zvlášť a predostrú mu nasledovnú ponuku: „Pokiaľ budeš mlčať ty aj tvoj partner, odsúdime vás len za staršie delikty každého na 1 rok, pokiaľ budeš vypovedať (zradíš partnera) a tvoj partner bude mlčať, teba prepustíme a on si odsedí 8 rokov. Ak budete vypovedať obaja, dostanete každý 4 roky.
Situáciu si prehľadne ukážme na nasledujúcej tabuľke
Jane a Tomášovi je jasné, že spoločne by pre nich bolo najlepšie, ak by obaja mlčali – každý z nich by dostal len 1 rok. Keďže ale nemôžu medzi sebou komunikovať, začnú sa na vec pozerať čisto zo svojho individuálneho pohľadu. Jana si tak situáciu zváži nasledovne: „Ak ostanem mlčať, nastanú tieto dve možnosti, buď ostane mlčať aj Tomáš a ja dostanem 1 rok, alebo Tomáš bude vypovedať a ja dostanem 8 rokov. Na druhej strane, ak budem vypovedať, nastanú tieto dve možnosti, buď bude vypovedať aj Tomáš, potom dostanem 4 roky, alebo Tomáš ostane mlčať, a potom budem voľná.“ Samozrejme, rovnako bude nad situáciou uvažovať aj Tomáš. Každý z nich teda bude voliť medzi alternatívou nevypovedať a teda spolupracovať s komplicom (1 alebo 8 rokov), alebo vypovedať, a teda komplica zradiť (4 alebo 0 rokov). Najvýhodnejšia stratégia je v tejto polohe jasná – je ňou zradiť komplica a vypovedať.
Táto stratégia však platí len v tom prípade, ak sa Jana a Tomáš už nikdy nestretnú. Iná situácia však nastane, ak sa dostanú do podobnej situácie opakovane (tzv. iterovaná väzňova dilema). Tu sa naopak ako najrozumnejšia ukáže možnosť spolupracovať, pretože priemer súčtu trestov, ktoré obaja získajú bude najmenší. Samozrejme, v prípade opakovaní hry môžu hráči voliť rôzne stratégie, napríklad pristúpiť na spoluprácu a po čase partnera zradiť. Riskujú ale to, že v ďalšom kole im túto zradu partner oplatí.
Zobrazme si dilemu väzňa ešte raz v podobe tabuľky, tentokrát bez čísiel:
Vidíme, že ak striedame spoluprácu a zradu, môžeme dosiahnuť veľký zisk, ale zároveň nám hrozí aj veľká strata. Ak sa navzájom len zrádzame, výsledkom je permanentná strata. Jedine vzájomná spolupráca nám umožňuje stabilitu vzájomného „win-win“ stavu. Väčšina nášho života je spojená s nejakou konkrétnou komunitou (rodinou, bytovým domom, obcou, pracovným kolektívom a pod.), v ktorej prebieha množstvo opakovaných interakcií. Základné poučenie z opakovanej väzňovej dilemy je teda nasledovné:
Najvýhodnejšou stratégiou tak pre jednotlivca ako aj pre skupinu je vzájomná dôvera a spolupráca.
