Blogy a články

Ako sa šomroš domovníkom stal

24. 09. 2018 - Radoslav Tokoš

Celé je to obrovská nehánodná náhoda. Začalo to mojou prvou účasťou na domovej schôdzi, kam som sa vybral, akože ináč, šomrať, frfľať,  jojkať, nariekať. Mojím zámerom bolo nájsť vinníka a zjednať nápravu krivdy mi spôsobenej. Konečne nastal deň konania schôdze. Nasrdený si neisto zastanem vo dverách schôdzovne, počúvam o čom to celé je a čakám na vhodnú príležitosť.

Ibaže bezstarostné, usmevavé tváre prítomných žien mi od počiatku akoby dávali najavo, že nie som na správnom mieste. Roztrpčený predtuchou, že nepochodím, prešlapujem z nohy na nohu. A práve v momente posledného bodu programu, ktorým bola voľba nového člena samosprávy, hotujem sa k odchodu.

„Nič pre mňa,“ pomyslím si a hlavu i telo zvŕtam do priestoru osvetlenej chodby, keď tu ma z úvah vytrhnú štebotavé hlasy: „Čo poviete na pána Tokoša?“ zaznelo priestorom.

„Nuž čože, na taľafatky majú čas,“ zašomrem si popod nos opúšťajúc pritom pivničné priestory. Zjavne si doberajú novousadlíka. Bo spojenie môjho mena s členstvom v samospráve vyvoláva na ich tvárach úsmevy.

Ibaže v úradnej obálke od vtedajšieho správcu ma o niekoľko dní čakalo prekvapenie v podobe zápisnice z domovej schôdze. Stálo v nej, čierne na bielom, rozhodnutie o voľbe nového člena samosprávy.

„Čo znamená byť domovníkom?“ ozvalo sa prekvapivo kdesi z hlbín môjho vnútra.

Vtedy som netušil, že vďaka nenáhodnej náhode nadobudnem silu k prekonávaniu prekážok na ceste premeny od šomroša, po bytosť schopnú súznenia so susedmi žijúcimi v bytovom dome. A to od najmenšieho mrňúsa až po človeka v úctyhodnom veku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Všetky polia sú povinné.



Viac nezobrazovať