Blogy a články

Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 1/2026 zo dňa 6. mája 2026 predstavuje významný moment v oblasti tepelnej energetiky a správy bytových domov. V prostredí, kde sa technické normy často považujú za nadradené právnym princípom, súd pripomenul, že aj najdokonalejšia metodika rozpočítavania tepla musí rešpektovať ústavné limity. Vyhláška Ministerstva hospodárstva SR č. 503/2022 Z. z. bola prijatá s cieľom upraviť pravidlá rozpočítavania tepla a teplej vody, no v niektorých ustanoveniach prekročila hranice, ktoré právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje prekročiť.

Ústavný súd preskúmaval ustanovenia § 7 ods. 5 a § 8 ods. 4 a 5 vyhlášky. Tieto ustanovenia upravovali spôsob rozpočítavania nákladov v situáciách, kde dochádzalo k odchýlkam od štandardného režimu, najmä v prípadoch, keď niektorí vlastníci bytov neboli napojení na centrálny zdroj tepla alebo mali individuálne vykurovanie. Vyhláška im napriek tomu ukladała povinnosť podieľať sa na nákladoch, ktoré nesúviseli s ich reálnou spotrebou.

Tlačová správa Ústavného súdu uvádza, že tieto ustanovenia nie sú v súlade s článkom 2 ods. 2, článkom 13 ods. 1 písm. a), článkom 20 ods. 1 a článkom 123 Ústavy SR. Súd zároveň konštatoval nesúlad s článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a so zákonom o tepelnej energetike. Týmto výrokom súd jasne naznačil, že Ministerstvo hospodárstva SR prekročilo rámec svojich právomocí a zasiahlo do vlastníckeho práva spôsobom, ktorý nebol primeraný ani odôvodnený zákonom.

Práve tieto paragrafy ukladali povinnosť platiť za teplo aj tým vlastníkom, ktorí boli technicky odpojení od centrálneho vykurovania alebo mali individuálne vykurovanie. Vyhláška im prikazovala podieľať sa na tzv. základnej zložke nákladov, hoci zákon o tepelnej energetike takúto povinnosť nepozná. Ústavný súd preto konštatoval, že ministerstvo prekročilo svoje splnomocnenie podľa čl. 123 Ústavy SR, porušilo zásadu zákonnosti podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uložilo povinnosti v rozpore s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, podľa ktorého možno povinnosti ukladať len zákonom.

Najsilnejší moment nálezu však prichádza tam, kde súd hovorí o vlastníctve. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR je vlastnícke právo chránené a jeho obmedzenie musí byť zákonné, primerané a nevyhnutné. Vyhláška však ukladala povinnosť platiť za službu, ktorú vlastník neodoberá. A to je zásah, ktorý musí mať oporu v zákone – nie vo vyhláške. Súd pripomenul, že aj keď prestupy tepla existujú a aj keď dom má fixné náklady, tieto skutočnosti samy osebe nestačia na to, aby štát mohol ukladať povinnosti bez jasného zákonného základu.

Rozhodnutie má okamžité dôsledky. Správcovia bytových domov sa ocitli v situácii, keď musia rozpočítavať náklady bez troch kľúčových paragrafov, na ktoré sa roky spoliehali. Vzniká legislatívne vákuum, ktoré bude musieť vyplniť parlament alebo ministerstvo – tentoraz však v súlade so zákonom. Vlastníci bytov, ktorí boli doteraz nútení platiť za teplo, ktoré neodoberali, môžu namietať vyúčtovania a žiadať prepočty. A súdy budú musieť reflektovať nález v prebiehajúcich sporoch.

Ministerstvo hospodárstva stojí pred náročnou úlohou. Musí pripraviť novú právnu úpravu, ktorá bude rešpektovať ústavu, fyziku aj ekonomiku. Musí nájsť rovnováhu medzi tým, čo je technicky správne, a tým, čo je právne prípustné. A musí to urobiť tak, aby vlastníci neboli vystavení neprimeraným zásahom a správcovia mali jasné pravidlá.

Ústavný súd však v tomto náleze urobil ešte niečo dôležitejšie. Pripomenul, že aj v oblastiach, ktoré sa zdajú byť výlučne technické, platia rovnaké ústavné limity ako všade inde. Že štát nemôže obchádzať zákon len preto, že má dobrý úmysel. A že vlastníctvo nie je administratívna kategória, ale základné právo, ktoré musí byť chránené aj tam, kde by sme to najmenej čakali – pri teple, ktoré prúdi všetkými smermi a všetkými spôsobmi.

Rozhodnutie však nemá spätnú účinnosť, má vplyv na tie ročné vyúčtovania, ktoré ku dňu jeho publikovania v Zbierke zákonov ešte neboli predložené vlastníkom (článok je písaný ku dňu 14.5.2026). Ak teda správca bytového domu alebo spoločenstvo vlastníkov k tomuto dňu nespracovalo ročné vyúčtovanie, bude sa musieť po jeho publikovaní riadiť pravidlami bez účinnosti týchto troch paragrafov vyhlášky.

Rozhodnutie zároveň zapadá do širšieho európskeho rámca. Európsky súd pre ľudské práva už v prípade Sporrong a Lönnroth zdôraznil, že zásah do majetku musí byť primeraný a musí existovať spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom a právami jednotlivca. V prípade Hutten-Czapska zase pripomenul, že štát nesmie prenášať neprimerané bremená na jednotlivcov. A v prípade James jasne povedal, že zásah do vlastníctva musí byť nielen zákonný, ale aj nevyhnutný. Slovenský Ústavný súd tieto princípy prevzal a aplikoval ich na oblasť, ktorá bola doteraz považovaná za čisto technickú.