Blogy a články

Inštitút „tej istej veci“ (z lat. výrazu „ne bis in idem“, v preklade „nie dva krát o tom istom“) je v právnych poriadkoch a teóriách riešená rôzne v závislosti od konkrétnej otázky. Obsahom tejto zásady je netrestať osobu dva krát za ten istý skutok, no v určitých prípadoch môže dochádzať k súbehu trestov, napr. súbeh trestného a daňového postihu. V kontexte k zákonu č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej ako „BytZ“) je tento inštitút dôležitý z hľadiska vykladania a objasnenia pojmu „tá istá vec“. BytZ tento pojem nedefinuje a nestanovuje ani výkladové pravidlo podľa ktorého by bolo možné určiť, čo je v tom ktorom prípade tá istá vec.

Napriek tomu však BytZ pojmom operuje v § 14b ods. 6, v zmysle ktorého „ak vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome rozhodli o veci, nové rozhodnutie o tej istej veci nahrádza predchádzajúce rozhodnutie. Pri hlasovaní o tej istej veci podľa odseku 1 do jedného roka od platného hlasovania sa vyžaduje súhlas dvojtretinovej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Pri hlasovaní o tej istej veci podľa odseku 2 do jedného roka od platného hlasovania o tej istej veci sa vyžaduje súhlas štvorpätinovej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Pri hlasovaní o tej istej veci podľa odseku 4 do jedného roka od platného hlasovania o tej istej veci sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.“ Vzniká tu mnoho otázok, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu už v základoch výkonu správy. Je zmena vo výške poplatku za výkon správy takou zmenou v zmluve o výkone správy, že už možno hovoriť o rozhodovaní o novej zmluve ako o novej veci? Alebo je zmena v osobe kandidáta na zástupcu vlastníkov rozhodovaním o tej istej veci, ak o inom kandidátovi vlastníci na schôdzi rozhodli tak, že ho neschválili? 

Keďže v BytZ odpoveď nenájdeme, pozrieme sa aj na niektoré rozhodnutia v praxi. Súdy sa zhodujú a majú pomerne jednotný výklad pojmu „tá istá vec“ v tom zmysle, že „musí ísť o tých istých účastníkov a ten istý predmet konania (to znamená že ide o totožný nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými účastníkmi konania – nie je pritom rozhodujúce, či pôvodní účastníci vystupujú v pôvodných procesných postaveniach).“ (Rozsudok NSSR sp. zn. 5 Ccdo 31/2011 zo dňa 06.12.2012). Totožnosť konania sa skúma tak, že o to isté konanie ide vtedy, ak je daná totožnosť veci a zároveň totožnosť účastníkov.

Ak vyššie uvedené zjednodušíme a premietneme do hmotného práva, najmä do záväzkového, je možné konštatovať, že o tej istej veci hovoríme vtedy, ak ide o totožnosť predmetu (zmluvy) a účastníkov (zmluvných strán). To znamená, že ak sa napr. rozhoduje o zmene zmluvných podmienok medzi tými istými účastníkmi zmluvy a predmet zmluvy sa nemení, je zachovaná totožnosť veci. Ak by došlo k uzavretiu dodatku k zmluve o výkone správy, ktorého obsahom je pre už platnú zmluvu úplne nová vec, nejde o rozhodovanie o tej istej veci. Rovnako by nešlo o tú istú vec, ak by sa rozhodovalo výhradne len o zmene výšky poplatku za výkon správy. Takéto rozhodovanie predstavuje novú vec a o tú istú vec by išlo vtedy, ak by už raz zvýšený poplatok za výkon správy nebol schválený tak, že sa vlastníci rozhodli, že ho neprijímajú (nadpolovičná väčšina hlasovala ako „nie“). Nakoľko neexistuje jednotné, resp. žiadne striktné výkladové pravidlo, musíme sa na túto problematiku vykladať v súlade s účelom a sledovaným cieľom zákonného ustanovenia a so zdravým rozumom.

Čo je možné považovať za rozhodnutie vlastníkov?