Blogy a články

Vlastníci bytov a nebytových priestorov dlhodobo kritizujú ceny, ktoré platia za teplo. Ceny, ktoré sa im nedarí znížiť ani po vykonaní množstva úprav bytových domov – vyregulovaním vykurovacej sústavy počínajúc a napríklad zateplením obvodového plášťa budovy končiac. Niektorí hovoria, že príčinou je tzv. reťazenie dodávateľov tepla, iným je tŕňom v oku pôsobenie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví SR (ďalej len „ÚRSO“), ďalší poukazujú na zastaralosť tepelno-technických zariadení centralizovaného zásobovania teplom (ďalej len “CZT”) či na antispotrebiteľsky nastavené právne predpisy. Často sa poukazuje i na zbytočnú komplikovanosť či nevhodnosť platných právnych predpisov spojených s dodávkou tepla a aj s následným rozpočítaním nákladov za jeho spotrebu…

Týmto článkom chceme pomôcť pri hľadaní základného „kameňa úrazu“ zbytočne predraženej koncovej ceny tepla, striktne rozlišujúc príčinu od jej následkov. Stručný popis následkov nevynecháme, no začať musíme malou exkurziou do minulosti aby sme boli pripravení na lepšie pochopenie dnešnej reality na trhu s teplom.

V princípe je potrebné o teple hovoriť ako o produkte, ktorý sa nedá, ako napr. elektrina, prenášať na väčšie vzdialenosti. Ľahko prenositeľný vie byť v prípade potreby zemný plyn, z ktorého sa teplo vyrába prioritne. Platí však, že teplo sa vyrába a dodáva na lokálnej úrovni. Tento fakt sa výraznou mierou podpisuje pod jav, ktorý bol už dávnejšie nazvaný teplárenským nevoľníctvom, avšak nie je jeho priamou príčinou.

Teplo na Slovensku vo väčšom množstve vyrábajú veľké teplárne, z ktorých šesť je ešte stále v rukách štátu. Okrem týchto teplární sa teplo “vyrába” ako vedľajší produkt v moderných elektrárňach typu “KVET”, teda kombinovanej výroby elektriny a tepla. Ako vedľajší produkt alebo dokonca priamo ako “odpad” sa teplo “vyrába” v množstve, najmä väčších, výrobcov. Napríklad v Slovnafte. V pomerne málopočetných prípadoch sa používajú geotermálne vrty. V neposlednej rade je teplo produktom vhodného spracovania rôznych obnoviteľných zdrojov. Rýchly prehľad bežných spôsobov výroby tepla zavŕšime menšími, zväčša sídliskovými či domovými kotolňami.

CESTA TEPLA OD VÝROBCOV DO DOMOV

Obvyklá cesta vyrobeného tepla vyzerá jednoducho: výrobca ho cez primárne rozvody, tzv. horúcovody, dodá do výmenikových staníc tepla alebo, použijúc iné názvoslovie, do odovzdávacích staníc tepla (ďalej len “OST”). V OST sa parametre teplonosnej látky zmenia tak, aby táto mohla byť prostredníctvom sekundárnych rozvodov dodaná, napríklad, do bytových domov, aby sme podčiarknuc zámer článku zostali len pri nich.

Primárne rozvody a OST sú najčastejšie vo vlastníctve výrobcov tepla, sekundárne zasa bývajú vlastníctvom mesta alebo obce.

SKUTOČNÁ PRÍČINA MÁ SVOJE KORENE V 90-TYCH ROKOCH

V minulom režime bolo u nás teplo dotované štátom. Posledná cena platná pre celé Československo bola symbolických 21 Kčs za gigajoule.

V prvej polovici 90-tych rokov minulého storočia ešte teplo neposkytovalo dostatok možností na vytvorenie zaujímavých finančných ziskov. Napriek obrovskému množstvu vznikajúcich súkromných podnikateľských subjektov, najmä obchodných spoločností, sa tak jeho dodávaním do bytových domov zaoberali rôzne, predovšetkým obecné či mestské podniky, prípadne iné subjekty obvykle so stopercentnou účasťou obce. V tých časoch ešte neexistoval ÚRSO a o cenách tepla dodávaného do bytových domov sa rozhodovalo na príslušných oddeleniach miestnych úradov.

Od 1. júla 1998 do konca roka 2004 boli podmienky podnikania v zásobovaní teplom ako aj práva a povinnosti odberateľov tepla upravené zákonom č. 70/1998 Z. z. o energetike, ktorý predmet podnikania v energetických odvetviach definoval ako výrobu, výkup a rozvod elektriny, plynu a tepla. Rozvodom tepla sa podľa tohto zákona rozumel prenos, preprava a distribúcia tepla a predaj tepla fyzickým osobám alebo právnickým osobám. Licenciu na výrobu, výkup a rozvod tepla udeľovalo Ministerstvo hospodárstva SR. Neskôr, presnejšie od roku 2001, táto kompetencia prešla na novozaložený ÚRSO. Držiteľom licencie na výkup tepla mohol byť len držiteľ licencie na rozvod tepla, a to na území vymedzenom licenciou.

Pristavme sa pri výrazoch, v tom čase bežne používaných nielen v hovorovej reči ale aj v právnych predpisoch: „výkup tepla“, „distribúcia tepla“, „rozvod tepla“. Je nespochybniteľné, že teplo sa vykupovalo, distribuovalo, rozvádzalo…

KĽÚČOVÉ VÝRAZY A ICH DEFINÍCIA

Dôležité je sledovať definovanie kľúčových výrazov uvedených v zákone č. 70/1998 Z. z. o energetike platnom od 1. 7. 1998 do 31. 12. 2004. Kľúčové pojmy, presnejšie ich legálne definície, sa po celý čas trvania platnosti tohto zákona nezmenili:

SEKUNDÁRNA STRANA – týmto výrazom zákon rozumel časť sústavy tepelných zariadení medzi výstupnými armatúrami odovzdávacej stanice a vstupnými armatúrami odberného miesta.SÚSTAVA TEPELNÝCH ZARIADENÍ bola definovaná ako zariadenia na výrobu, rozvod a spotrebu tepla.

ODBERNÉ MIESTO bolo zmluvne dohodnuté miesto, na ktorom je umiestnené určené meradlo na meranie dodaného tepla pre jedného priameho odberateľa tepla. Dôležité bolo ustanovenie § 31 písm. g), podľa ktorého platilo: Ak je priamy odberateľ tepla vlastníkom viacerých domov, je odberné miesto osobitne na každej päte domu.

Ako PRIAMY ODBERATEĽ TEPLA bola definovaná fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá odoberá teplo na základe zmluvy o dodávke tepla a ktorá rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom.

KONEČNÝM SPOTREBITEĽOM boli fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým priamy odberateľ tepla rozpočítava dodané teplo.

Priamym odberateľom tepla bol teda v prípade bytových domov správca alebo spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

V súvislosti s bytovými domami je potrebné upriamiť pozornosť aj na definovanie TEPELNEJ PRÍPOJKY. Podľa legálnej definície ilo o časť tepelnej siete od verejného rozvodu po odberné miesto na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla.

VEREJNÝ ROZVOD TEPLA bol zadefinovaný ako časť sústavy tvorená tepelnými sieťami na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom tepla.

KDE SA STRATILI TEPELNÉ PRÍPOJKY?

Už v znení spomínaného zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike je možné vystopovať očividný nesúlad tohto zákona so zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len “Bytový zákon”). Rozmenené na drobné, sústreďujúc sa na definíciu verejného rozvodu tepla, môžeme konštatovať nasledovný záver.

V čase, kedy správcovia bytových domov konali v zmysle Bytového zákona vo vlastnom mene sa v určitých prípadoch zo sveta akoby stratila tepelná prípojka.

Správca bol totiž popri dodávateľovi tepla druhou zmluvnou stranou uzavretej zmluvy o dodávke tepla.

Ten istý správca bol zároveň v zákone č. 70/1998 Z. z. o energetike zadefinovaní ako priamy odberateľ tepla.

Ak išlo o prípady, kedy bolo teplo dodávané časťou rozvodu smerujúcou do dvoch alebo viac bytových domov v správe toho istého správcu sa v zmysle zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike nedalo o predmetnej časti rozvodu hovoriť ako o verejnom rozvode.

Tepelná prípojka bola pravdepodobne považovaná len za súčasť sekundárneho rozvodu tepla a akoby stratila nárok na vlastnú existenciu.

Laicky vysvetlené, tepelná prípojka má jeden svoj koniec presne tam, kde “končí” verejný rozvod a druhý koniec v odbernom mieste (spravidla v bytovom dome). Verejný rozvod však akoby neexistoval v prípade, ak celá vetva od OST smerovala k viacerým domom v správe toho istého správcu. Pre uľahčenie situácie a chápania právne dôležitých odlišností sa vo veľkom začala používať len “sekundárna strana” alebo “sekundárny rozvod”, prípadne sa používal výraz “verejný rozvod”.

Rovnaký stav nastával v prípadoch, ak z OST smeroval rozvod tepla jediným rozvodom do jediného domu. I v týchto prípadoch sa tepelná prípojka akoby vyparila. OST totiž nie je súčasťou verejného rozvodu a tepelná prípojka sa najmä právnym laikom javí ako nedefinovateľná, neurčiteľná a neraz ako neexistujúca z dôvodu, že jej “chýba jeden koniec”. Práve tu možno pozorovať základy vzniku dnešného nepochopenia vlastníckych pomerov viažúcich sa k tepelným prípojkám.