Nezmysel fenomému „zdržal sa“ na hlasovaní vlastníkov a magický bod programu nazvaný „rôzne“ na hlasovaní.
Nezmysel fenomému „zdržal sa“ na hlasovaní vlastníkov
Správa bytového domu predstavuje komplexný a často mimoriadne náročný proces, v ktorom sa prelínajú technické, ekonomické a predovšetkým právne i sociálne aspekty. Každý bytový dom je de facto malou republikou, v ktorej si občania, teda vlastníci bytov a nebytových priestorov, spravujú svoj spoločný majetok prostredníctvom demokratických mechanizmov. Základným kameňom tejto lokálnej demokracie je inštitút hlasovania na schôdzi vlastníkov alebo na zhromaždení spoločenstva. Zákonná úprava, konkrétne zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, hovorí úplne jasne, keď definuje, že vlastník bytu má právo a zároveň aj povinnosť zúčastňovať sa na správe domu. Prax však ukazuje, že medzi literou zákona a reálnym správaním ľudí existuje priepastný rozdiel, ktorý sa prejavuje apatiou a vyhýbaním sa zodpovednosti. Mnohí vlastníci si neuvedomujú, že absencia na schôdzi nie je sankcionovaná priamou pokutou, ale tým, že rozhodnutie sa prijme bez zohľadnenia ich názoru a oni ho budú musieť rešpektovať.
Pri analyzovaní samotného aktu hlasovania zohráva zdržanie sa hlasovania kľúčovú a neraz mätúcu úlohu. Inštitút zdržania sa hlasovania predstavuje pasívny prejav vôle aktívne prítomného subjektu. Vlastník je fyzicky prítomný, započítava sa do počtu prítomných, no odmieta sa prikloniť k súhlasu alebo k nesúhlasu. Ak je pri voľbe zástupcu vlastníkov z osemnástich prítomných sedemnásť je „za“ a jeden sa „zdrží“, jeho prítomnosť modifikuje základňu, z ktorej sa počíta nadpolovičná väčšina. Preto je obrovský právny rozdiel medzi konštatovaním, že rozhodnutie nebolo prijaté pre nedostatok kvóra, a konštatovaním, že vlastníci návrh neschválili. Zdržanie sa hlasovania je de facto nezmysel, ktorý pri písomnom hlasovaní ani neexistuje, čo je hlavný argument pre jeho zbytočnosť aj pri aklamačnom hlasovaní. Komplikácie nastávajú aj pri podielovom spoluvlastníctve jedného bytu, kde sa hlas počíta podľa výšky podielov podľa Občianskeho zákonníka a následne sa uplatní ako celok podľa zákona o vlastníctve bytov.
Najväčšie kontroverzie vyvoláva zdržanie sa hlasovania v súvislosti so statusom prehlasovaného vlastníka. Kým časť odbornej verejnosti tvrdí, že prehlasovaným je výlučne ten, kto hlasoval explicitne proti, existovala aj línia súdnych rozhodnutí, ktorá tento pohľad narúša. Krajský súd v Prešove v minulosti konštatoval, že oprávnenie podať žalobu patrí aj tým, ktorí sa zdržali. S takýmto názorom sa však prax nestotožňuje, čo jasne konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 7Cdo/196/2020. Ak sa vlastník rozhodne brániť súdnou cestou, naráža na procesné prekážky. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom kľúčovom uznesení sp. zn. IV. ÚS 194/2012 jednoznačne vyslovil, že v konaniach o neplatnosť uznesenia vlastníkov nie je správca bytového domu pasívne legitimovanou stranou. Žalovaní musia byť všetci ostatní vlastníci v dome. Navyše, prehlasovaný vlastník má hmotnoprávnu lehotu 30 dní na podanie žaloby, ktorá musí byť v tejto lehote fyzicky doručená na súd, čo potvrdil Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/130/2021.
Pre správcov bytových domov a predsedov spoločenstiev z tohto vyplýva absolútna nutnosť terminologickej a procesnej presnosti. Správca musí precízne zaznamenávať, kto je reálne prítomný v momente hlasovania, a ideálne celý priebeh schôdze dokumentovať napr. audionahrávkou. Ak na schôdzi dôjde k schváleniu bodu, správca musí odlišovať, kedy nastáva platnosť rozhodnutia a kedy jeho účinnosť. Zdržanie sa hlasovania v nemilosrdnom matematickom svete kvór funguje často len ako tichý súhlas s tým, že o majetku rozhodnú iní.

Magický bod programu nazvaný „rôzne“ na hlasovaní.
Zďaleka najproblematickejším momentom každej schôdze vlastníkov býva bod programu s nenápadným názvom „rôzne“. Tento bod slúži tradične ako ventil pre frustrácie, miesto pre neformálne podnety a priestor, kde si susedia môžu vymeniť názory na hlučných psov či upratovanie spoločných priestorov. Z hľadiska práva a platnej legislatívy je však bod rôzne obrovským mínovým poľom. Mnoho vlastníkov prichádza s mylným presvedčením, že v rámci tohto bodu môžu navrhnúť akúkoľvek zásadnú tému, odhlasovať si ju a prinútiť správcu k okamžitému konaniu. Tu však laická predstava o demokracii naráža na tvrdé limity právneho štátu. Oznámenie o konaní schôdze musí obsahovať explicitný a nemenný program, ktorý slúži ako absolútna garancia toho, že nedôjde k prekvapivému hlasovaniu. Každý vlastník má právo vopred vedieť, o čom sa bude rozhodovať, aby sa mohol pripraviť, prípadne udeliť úradne osvedčené splnomocnenie svojmu zástupcovi. Akákoľvek snaha pretlačiť formálne hlasovanie v bode rôzne je v priamom rozpore so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Fascinujúcou prípadovou štúdiou o tom, kam až môže zájsť frustrácia jednotlivca, je rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/26/2014. Navrhovateľ, starší vlastník bytu, sa domáhal, aby súd uložil správcovi povinnosť zvolať mimoriadnu schôdzu a prejednať body, ktoré predtým správca odmietol pripustiť do hlasovania v bode rôzne. Keď tento návrh nemal oporu v zákone, navrhovateľ správcu zažaloval pre údajnú nekalú obchodnú praktiku. Súdy tento argument nekompromisne zmietli zo stola s odôvodnením, že postup správcu nenapĺňa znaky nekalej praktiky, ktorá patrí do spotrebiteľského práva, a nie do rozhodovacieho procesu spoluvlastníkov. Zákon ukladá správcovi povinnosť zvolať schôdzu, ak o to požiada najmenej štvrtina vlastníkov, no neexistuje ustanovenie, ktoré by túto povinnosť zakladalo na žiadosti jedného nespokojného jednotlivca.
Právny rámec hlasovania podlieha masívnej miere formalizmu práve z dôvodu ochrany majetkových práv. Nespokojný vlastník má možnosť brániť sa výlučne prostredníctvom inštitútu prehlasovaného vlastníka, ktorý predstavuje takzvaný lex specialis, teda špeciálnu právnu úpravu vylučujúcu použitie všeobecných určovacích žalôb. Rovnako prísne pravidlá platia aj pre inštitucionálne písomné hlasovanie, kde vyhlasovateľ uvedie konečné znenie otázok, ktoré sa už nemôžu nijako meniť. Terminologicky je preto nevyhnutné striktne rozlišovať moment, kedy rozhodnutie vlastníkov nadobúda platnosť dosiahnutím potrebného kvóra, a moment, kedy nadobúda účinnosť, ktorá môže byť odložená podmienkou alebo uplynutím lehoty na podanie žaloby. Improvizácia v správe bytov skrátka nemá žiadne miesto a absencia vopred zverejneného programu pri závažných rozhodnutiach spôsobuje ich absolútnu neplatnosť.
Z uvedeného rozsudku priamo vyplýva silný štít pre správcov bytových domov. Odborná starostlivosť správcu nespočíva v plnení každého priania osamoteného vlastníka, ale v striktnom dodržiavaní ustanovení zákona. Ak vlastník požaduje v bode rôzne hlasovanie o novej investícii, povinnosťou správcu je toto hlasovanie nepripustiť. Bod „rôzne“ na schôdzi či na zhromaždení vlastníkov slúži výhradne na informácie a neformálnu diskusiu, nie na prevraty a záväzné rozhodnutia. Správca drží riadenie schôdze vo svojich rukách a riadi sa výlučne zverejneným oznámením. Ochrana, ktorú judikatúra správcom poskytuje, je silná, no podmienkou je bezchybná odborná starostlivosť, transparentnosť oznámení a nekompromisné oddelenie debaty od riadneho hlasovacieho procesu.
Kontakt pre médiá:
Mgr. Natália Bieliková, ZLSBD
e-mail: bielikova@lepsiasprava.sk
tel.: 0911 230 011