Blogy a články

Koľko času venujú správcovia podstatným činnostiam?

Pracovníci správcovských spoločností často nemajú čas na podstatné veci. Hlavne tí, ktorí spravujú desiatky bytových domov. V snahe vyhovieť klientom, niekedy aj z dobrého srdca (pretože dobré skutky prirodzene potrebuje všetci robiť) vlastníkom bytov vychádzajú v ústrety desiatkami služieb, rôznych činností, niekedy aj za hranicou ich skutočných právomocí. Majú s tým potom problém, pretože klienti si radi zvyknú na väčší rozsah služieb a pýtajú stále viac. Riešia sa problémy s mestom, starostlivosť o chodníky, priestory za hranicami pozemku, o ktorý sa majú z titulu správy domu starať. Taktiež by niektorí vlastníci bytov radi urobili správcu zodpovedným aj za kvalitu medziľudských vzťahov v dome. A chcú, aby správcovia riešili aj susedské spory. Chudák správca, ktorý sa do toho pustí. Nakoniec bude vždy on „ten zlý“. Ako každý „tretí“, ktorý sa bez skutočných právomocí začne starať o spor dvoch ľudí (alebo skupín ľudí). Keďže roboty okolo veľkého domu sa vždy nájde dosť, pracovníci veľkých správcovských firiem viac nestíhajú. Ale mali by podľa mňa. Cesta však nie je v tom, aby si pracovníci správcov naložili na seba ešte viac a zbláznili sa z toho. 

Mať lepšie výsledky neznamená robiť viac, ale robiť inak

Mať inak zvolené priority a preorganizovať pracovné činnosti tak, aby boli v pracovnom programe v prvom rade podstatné činnosti. Nepodstatné veci potom nemusia byť urobené vôbec. Nikto si to ani nevšimne. Možno nejaký jednotlivec občas zašomre, ale väčšina vlastníkov v dome na čele s mienkotvornými ľuďmi (a o nich ide) nebude riešiť, či nedôležité veci boli alebo neboli urobené. Menej podstatné alebo individuálne problémy si po vysvetlení zo strany správcu ľudia vyriešia aj sami, pretože väčšinou sa aj tak týkajú len ich a nie väčšiny v dome. Ale podstatným veciam, ktoré menia podmienky bývania pre väčšinu ľudí v dome a sú finančne náročné pre celý dom, je nevyhnutné venovať dostatok času. Ide však o to, čomu je ten čas venovaný. 

Príklad z praxe

Mám kamarátku, ktorá pracuje vo veľkej správcovskej spoločnosti. Nedávno sme debatovali o tom, koľko vlastníkov bytov bude musieť podľa plánovanej legislatívnej úpravy “bytového zákona“ súhlasiť, aby sa v dome, v ktorom je na to priestor, mohol postaviť výťah. Hovorila mi o tom, že výťah vôbec nezväčší plochu domu a to sa jej javilo ako veľmi dôležité kritérium pre rozhodovanie ľudí v danom dome. Telefonovali sme si k tomu a aj cez telefón som cítil úsmev na jej tvári vyvolaný mojou poznámkou, že nejaká legislatívna úprava v takýchto prípadoch pre mňa vôbec nie je dôležitá. Legislatíva je len nakreslené ihrisko a sformulované pravidlá hry. Pre mňa je dôležitá hra ako taká. A tú hrajú ľudia. Pravidlá sú dôležité, samozrejme. Ale pravidlá sú tu pre ľudí, nie naopak. Ľudia tu nie sú pre pravidlá, aj keď to tak niekedy pri vyzerá. Viac sa v domoch debatuje o právach, povinnostiach a sankciách, ako o komunikácii, spolupráci a hľadaní riešení, s ktorými sú všetci relatívne v pohode. Ja som sa snažil mojej kamarátke vysvetliť, že čas nie je ani tak potrebný venovať tomu, koľko ľudí je potrebné na schválenie investície do výťahu v dome, to sa dá zistiť pomerne rýchlo. Čas príslušného pracovníka správcu je potrebné venovať ľuďom v dome, ktorí sú kľúčoví pre rozhodnutie. Je potrebné nájsť ich a komunikovať s nimi. V telefóne som počul objavné „aha“, opäť úsmev, myšlienka zrejme zaujala, ale nie som si istý, či bude realizovaná v praxi.